„Tento víkend? Zajtra mám poslednú skúšku. Ak ju spravím, tak veľmi rada,“ ledabolo odpovedám maminmu priateľovi do telefónu zvýrazňujúc si akési anglické frázy na zajtrajší test. Už len zajtra a bude po všetkom utrpení, po všetkých skúškach.

„Dobre, zajednávam to. Rátam s tebou.“ Zložil. Maminin priateľ je nadšený lyžiar, ktorý nás pri každej príležitosti berie do rôznych kútov Slovenska s cieľom získať nové športové zážitky. Inak tomu nebolo ani teraz. Nesťažujem sa, milujem zimu. Samozrejme v prípade ak je na Slovensku dostatok snehu, čo momentálne určite nie je. Je február, v Poľsku aj v Rakúsku majú snehové kalamity, len našu krásnu malú krajinku Perinbaba akosi stále obchádza. Pred mesiacom sme lyžovali viac menej na blate, bola som nesmierne zvedavá, či to teraz bude o niečo iné...

Ani som sa nenazdala, prišiel víkend a už som sedela v aute smerujúcom na Oravu. Tešila som sa. Žiadny stres, skúšky porobené a hory milujem. Je pravda, že technický sneh nie je žiadna výhra, ale aspoň niečo. A maminin priateľ by nám aj tak nedal pokoj ak by sme vo februári nešli ani na jednu lyžovačku.
Ubytovaní sme boli neďaleko dvoch menších lyžiarskych stredísk Milotín a Janovky. Bol by hriech jeden deň nelyžovať aj na nich.

Vyskúšali sme aj Nižnú a na tretí deň sme sa vybrali na nešťastnú Spálenú. Už spočiatku bolo jasné, že lyžovačka za veľa stáť nebude. Fúkal nepríjemný ostrý vietor a svah bol na väčšine miest úplne zľadovatelý. Napriek tomu sme sa rozhodli so svahom popasovať ako veľkí bojovníci. Teda ja, moja sestra a maminin priateľ. Mamina to skrz nedávnu operáciu kolena vzdala už na začiatku.

Postupom času sa mi svah nezdal až taký hrozný ako na začiatku. Bolo to síce skôr šúchanie ako lyžovanie, keďže ľad a vyšúchané miesta pokrývali takmer celý kopec, ale dalo sa na to zvyknúť. Stačilo vyhýbať sa lyžiarom a zbytočne neletieť rýchlosťou svetla. Postupne sa dokonca odhodlala aj moja maminka.

Po pár hodinách sa podmienky nanešťastie zhoršili a tak sme sa rozhodli, že budeme chodiť pekne pomaly a za sebou. Teraz však viem, že to vôbec nebol dobrý nápad. Na čele išiel maminin priateľ, naledovala moja sestra a ja. Mamina zaostávala niekde na vrchu. Spočiatku sme išli krásne za sebou ako kačičky, rovnaké oblúčiky, rovnaká rýchlosť (až sa mi zdalo čudné ako môžu ísť traja lyžiari tak synchrónne) až kým ma nezradil ľad a mne sa nečakane šmyklo.

Ak by sa predo mnou nemotali dvaja ďalší ľudia, tak by som to bez problémov ustála (predsa len stojím na lyžiach už nejaký ten rok), ale bohužiaľ som sa v plnej rýchlosti rútila dopedu na nič netušiace bezbrané obete mojej nepozornosti.

Sestre som sa na moje obrovské prekvapenie úspešne vyhla, no nedokázala som sa vyhnúť aj maminmu priateľovi. Chcela som ho upozorniť, že letím, zakričať, zapískať, čokoľvek, no z mojich úst vyšiel len smiešny škrek, ktorý som pravdepodobne počula len ja. Neviem prečo bolo také ťažké vyplodiť zo seba akékoľvek varovanie, ale v tom momente a v tej rýchlosti som to skutočne nedokázala. V hrdle sa mi spravila hrča a ja som sa len bezmocne pozerala na úbohého muža, ktorého za pár sekúnd (možno stotín) zrazím k zemi. Ešte som venovala posledný pohľad mojim neovládateľným krásnym čiernym lyžiam, v duchu im vynadala a nechala to na osud. „Nejako bolo, nejako bude,“ povzdychla som si a zavrela oči.

Samozrejme, bol to silný náraz. Cítila som ako som maminho priateľa surovo zhodila na zem. Moju rýchlosť to síce trochu zmiernilo, ale stále som sa kotúľala smerom dole. Oči som držala pevne zavreté, nechcela som vidieť kam padám. Pocítila som ostrú bolesť hlavy a výrazné spomalenie. Otvorila som oči. Celkom určite som hlavou vrazila do stĺpu. Do neobaleného železnémho stĺpu. Pozrela som sa na maminho priateľa, ktorý sa už našťastie dvíhal zo zeme. Vyzeral nazúrene, kričal niečo v zmysle, či som normálna, že prečo nedávam pozor a podobne. Koniec koncov, zaslúžila som si.

Pár sekúnd som ešte sedela na snehu, chcela som tam ostať navždy a nemusieť sa pozrieť do očí muža, ktorého som surovo zhodila k zemi a možno mu spôsobila nejaké zranenia. Neostávalo mi však iné ako sa postaviť, pozbierať si lyže a ísť za ním.

Nerozprával sa so mnou. Vlastne, nerozprával sa s nikým. Neskôr som sa od maminky dozvedela, že má niečo s kolenom a v tom šoku som mu vyrazila dych. Mlčky sme nasadli do auta a išli sme preč. Hlava ma stále bolela, myslela som že mi každú chvíľu vybuchne. Nechcela som však o tom nikomu povedať, zvlášť nie v takej napätej atmosfére aká vládla v tom čase u nás v aute.

„Karin,“ ozvalo sa sestra a konečne preťala to neznesiteľné ticho, „nebolí ťa hlava?“ Prikývla som. Asi videla ako som trafila stĺp. „Ak by si nemala prilbu, tak neviem, čo by sa stalo. Letela si hlavou priamo do neobaleného stĺpu. Nebol to pekný pohľad... A navyše, ak by si nevrazila do toho železného stĺpu a nespomalil by ťa, tak by si zaručene letela do rokliny. A mám pocit, že viem, čo by sa potom s tebou stalo.“

Nechcela som tomu veriť. Snažila som si predstaviť svah a mala pravdu. Napravo od stĺpa bola hlboká priekopa a kamene. Stĺp ma zachránil. Prilba ma zachránila! Pomyslela som si, že asi začnem veriť na strážnych anjelov.

Večer ma odviezli do nemocnice. Doktor povedal, že si ma v nemocnici nechajú na noc, v prípade, že by to bolo niečo vážne, ale našťastie to bol len ľahký otras mozgu. Vracala som, dali mi pár liekov, infúziu a ráno pustili domov. Doteraz ma miestami bolí hlava ale je to nič v porovnaní s predstavou, že by som si v ten deň so sebou nezobrala prilbu alebo minula stĺp a letela do rokliny... Mala som obrovské šťastie. Šťastie v nešťastí.

 Denník
Komentuj
 fotka
willbebetter  7. 2. 2014 12:48
trosku sebectva by nezaskodilo, to mi ako chces povedat, ze oni dvaja (resp. minimalne sestra) videla ako si drbla hlavou do zelezneho stlpa a mamin priatel napriek tomu robil caviky ze si ho zrazila a ma nieco s kolienkom? hmmmm

anyway, mala si stastie, davaj pozor nabuduce a nesmykaj sa po lade ale lyzuj
Napíš svoj komentár