Toho dňa bolo ovzdušie iné. Niesla sa v ňom vzláštna ťažoba. Nebola zrejmá, len nejak podvedome vnímateľná. Rada si spájala udalosti s vôňami. Každé miesto sa v jej vnútri spájalo s určitou arómou. S voňavkou, ktorú mala v dôležitej chvíli na danom mieste na sebe, s vôňou koláča, ktorá sa drala z okolitých domov a dráždila zmysly, s vôňou aviváže čerstvo vyvešaného prádla... Teraz sa však necítila jemnú vôňu orchidey, pižma a vanilky, celé toto miesto sa v jej očiach odrazu zmenilo. Zostarlo. Na všetko padol prach minulosti. Ostali len spomienky, spomalené sivé zábery. Odrazu stála mimo toho všetkého. Bola na kilometre vzdialená. Nebolo to miestom, bolo to v nej. Jasne si uvedomila, že sa pohla ďalej.
Keď opúšťala mesto pociťovala vzdor, nostalgiu, zmes hnevu a úľavy. Teraz cítila len to, že tu viac nepatrí. Že to všetko je len etapou, miniatúrnou časťou skladačky jej vlastného života. Kráčala ulicami a spomínala na zážitky. Ku každému miestu sa viazala istá príhoda, v každom dome žil niekto, s kým sa jej život na krátky okamih spojil.
Zastavila pred modrou bránkou. Ako často ňou kedysi prechádzala? Denne? Častejšie? Bránka sa rozletela. Stál v nej a so zvrašteným čelom si ju premeriaval. Nemo prikývla. Viac nebolo potrebné povedať, aj po tej dlhej dobe si rozumeli bez slov. Vyzeral odlišne. Imidž mladého rebela vystriedal vzhľadom skúseného muža, jemne vynúteným, no uveriteľným. Sadli si do ich obľúbenej krčmy. Kedysi tomu tak bolo. Od jej odchodu sa mnohé zmenilo. Navštívila nové miesta, spoznala nových ľudí... Odpútala sa od minulosti. Vedela, že ju za to čaká množstvo výčitiek.
Uvoľnenú atmosféru zašlých čias vystriedalo napäté ticho. Nie ten druh príjemného ticha, ktoré si obe strany užívajú, skôr ten typ ticha, ktoré sa obe strany snažia silou mocou prerušiť aj napriek skutočnosti, že nedokážu prísť na vhodný spôsob.
"Čo je nové?" spýtal sa a myklo mu kútikom úst. Bol to ich interný humor. Jej minulé ja z celého srdca nenávidelo túto otázku. Boli mladí, každé ich slovo, pocit, čin – všetko bolo určitou revoltou. Cítili, že môžu zmeniť svet, búrili sa proti spoločnosti, proti zdanlivo hlúpym konvenciám. Táto otázka bola pre nich len frázou. Nikoho nezaujímala odpoveď a nikto sa neunúval odpovedať pravdivo. Bola to len zdvorilostná fráza, naznačujúca zahájenie konverzácie. V ich rozhovoroch nemala miesto.
Dnes to však bolo všetko iné. Otázka sa zdala byť na mieste a ona nepociťovala potrebu búriť sa proti nej. Či už vnútorne, alebo navonok. Kedysi fungovali na rovnakej vlnovej dĺžke. Vo všetkom si rozumeli, boli takmer ako dvojčatá. Vždy spolu, vždy s jednotným názorom. Dnes sa tým názorom smiala. Hladila to dievča z minulosti po tvári, ponúkala mu pomocnú ruku. Ale to dievča ju odmietlo. Potrebovalo si prežiť svoju pubertu, malo právo na svoje omyly, na svoje mylné úsudky a prehrešky voči svojej budúcnosti.
Pristúpila k nim čašníčka. Pohár jej v nemom údive vypadol z rúk.
"Nemôžem uveriť, že si sa vrátila..." zaúpela sotva potuteľne.
Dievča sa len pousmialo.
"Dvakrát zelený čaj" prehlásil mladík. Dievča ho však gestom ruky zastavilo. "Dám si pohárik bieleho..." venovala čašníčke láskavý pohľad a v tej istej chvíľu ju objala. Čašníčka voňala po levanduliach. Kedysi sa priatelili. Otec jej každé tri mesiace posielal levanduľovú voňavku zo zahraničia. Potom sa odmlčal. Viac o ňom nedostala žiadne správy. Nikdy sa nedozvedela, čo sa stalo. Ostali po ňom len flakóny. A rokmi k nim pribúdali ďalšie a ďalšie...
Mladík si dievča neveriacky premeriaval.
"Snáď si len nezačala s alkohol..." spustil mierne ironickým a zreteľne hodnotiacim tónom. Ona sa len pousmiala.
"Nič sa tu nezmenilo..." povedala skôr pre seba, ako pre neho. Ani netušila, ako blízko k pravde sa nachádzala.
Strávili konverzáciou takmer celé dopoludnie. Zo stoličiek sa zodvihli až keď im zo západnej strany začalo slnko nepríjemne páliť do tváre. Až vtedy si všimla opadanú maľovku. Už dávno to tu plánovali rekonštruovať. Majiteľka však všetok svoj voľný čas venovala úsiliu udržať si svoj životný štandard, na ktorý, pravdaže, nemala.
Zažmúrila do slnka. V jej vnútri sa však dvíhal vietor a rúcal všetko okolo. Stačil jej jediný rozhovor na to, aby pochopila, že v dedine sa nič nezmenilo... Všetci ostali rovnakí, žili rovnako nudné životy, neschopní akéhokoľvek pohybu či osobného rastu. Áno, zmenili sa situácie, zmenila sa scéna a zmenili sa vedľajší aktéri príbehu, podstata však ostávala nedotknutá. On bol i naďalej plný nenávisti, blokovaný vlastným hnevom, neschopný šťastného života. Stále hodnotil okolie merítkom svojich pomýlených hodnôt. Aj naďalej sa cítil byť výnimočný, lepší. Bol tak trochu odľud. Vinil za to okolie. Na ľudí mal nereálne nároky. Neustále od okolia niečo očakával. Jeho očakávania však nikdy neboli naplnené. To ho privádzalo do nepríčetnej zúrivosti, do stavov depresie a k pocitu zbytočnosti. Na pohľad sa zmenil. Možno dozrel, zmužnel. V hĺbke však ostal úplne rovnaký. Zmenil priateľku, no jeho nový vzťah bol presným odrazom toho predchádzajúceho, odsúdený na rovnako vyčerpávajúci a bolestný koniec. Rovnaké to bolo aj s ostatnými obyvateľmi. Všetci si starostlivo pestovali svoje zlé vlastnosti, svoje obavy a fóbie, presádzali ich, hnojili a starostlivo podlievali, čím vykvitli do nevídaných podôb. Svoj osobný mor prenášali na okolie, snažili sa nakaziť čo najviac ľudí z pocitu spolupatričnosti. A možno len slepo verili tomu, že zatrpknutosť je liekom na ich problémy. Ich pocity nabrali na intenzite, v zásade však ostávali nedotknuté. To, čo bolo kedysi skryté sa vynáralo na povrch, okom pozorovateľa vám však nemohlo uniknúť, že všetko ostalo po starom. Všetci boli ukliesnení vo svojich stereotypných životoch, opakovali svoje predchádzajúce chyby a ani na sekundu im nenapadlo, že žiť sa dá aj inak. A vtedy jej to celé došlo. To, že mohla skončiť tak isto. Mohla dobrovoľne žiť vo svojom začarovanom kruhu. Jej nútený odchod, všetko nepekné, čo mu predchádzalo, to všetko ju dostalo práve tam, kde je. Nie, nešlo o to miesto, nešlo o jej návrat, išlo o jej osobnostné umiestnenie. O to, ako dospela. Áno, často drela hubou zem, dokonca tak často, až sa stala voči tomu všetkému imúnna. Aspoň tak si to nahovárala. Potom však prišli ďalšie pády, hlbšie a bolestivejšie. Tie ju utvrdili v tom, že imunitu voči nešťastiu si nevybuduje nik na svete. Naučila sa však zo všetkého negatívneho ťažiť. Stavať na tom. Poučiť sa. Zosilnieť. Naučila sa nebrať veci ako samozrejmosť a hlavne sa naučila bojovať proti rutine. Naučila sa žiť a naučila sa, že žiť neznamená prežívať sústavné rasty, že žiť znamená prenášať sa cez pády. A toto všetko ju zmenilo. Odstránila svoje vnútorné blokády, prestala lipnúť na hlúpych osobných zásadách, snažila sa vyradiť negatívne pocity zo svojho života. Nebolo to ľahké, no spôsobovalo jej to šťastie. S každým úspechom silnela. Odrazu bolo šťastie na dosah rúk. Každý pád bol bolestivejší, no každá výhra nad ním sladšia. A na tomto pocite sa rozhodla budovať celý svoj život. Pretože preň sa oplatilo žiť, preň sa oplatilo trpieť... Len s ním sa dalo pokojne zomrieť.
Od svojho návratu neočakávala veľa. Priviedla ju tu zvedavosť. Skutočnosť, že život sa na tomto mieste nepohol ani o jediný krôčik ju však prekvapila.
Keď jej ponúkol nocľah, musela odmietnuť. Nechcela sa vrátiť do minulosti a zopakovať staré chyby. Len sa usmiala a zamávala mu na rozlúčku. Tentokrát na definitívnu. Opustila svoju hrdzavú hojdačku a vedela, že ju čaká miliarda ďalších miest, v ktorých nájde oázu pokoja určenú pre svoje dlhé chvíle uvažovania. Pre tie chvíle, ktoré robia všetko ťažším a šťastie vzdialenejším. No zároveň pre tie chvíle, vďaka ktorým sa dosiahnuté šťastie stáva dlhodobou záležitosťou. Konečne nechala svoju hojdačku za sebou a obyvateľov dediny na ich pôvodnom mieste, putujúc so svojimi hrdzavými hojdačkami zavesenými na boľavých a ohnutých chrbtoch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár