Popravde, nedokážem bez nich žiť. Už od škôlky som sa hrávala viac s chlapcami ako s dievčatami. Na prvom stupni som nemala jedinú kamarátku, ale chlapcov okolo mňa bolo ako maku. Bodaj by nie, keď som s nimi hrávala hokej na kolieskových korčuliach s penovou loptičkou a robila som im brankára pri futbale.

Moja prvá láska bol chlapec zo škôlky. Daroval mi prsteň a každý deň sme sa hrávali na svadbu. Nezabudnem, ako sa učiteľky vždy hnevali, keď sme si dávali pusu. Ja som potom väčšinou skončila na dva týždne doma s nejakou fajnovou chorobou.

Potom prišla základná a najkrajší chlapec z triedy. Volal sa Maťo a nikdy si ma nevšimol. Pre mňa bol však dokonalý jeho úsmev a jamka v líci.

Ďalší bol ako anjelik. Blonďáčik s modrými očami. Bola s ním sranda, všetky dievčatá z triedy z neho šaleli. Útechou mi bolo aspoň to, že ma bral ako pohodovú babu, s ktorou sa dá pokecať. Aj keď oči na mne nikdy nenechal.

Nasledujúca platonická láska trvala len pár týždňov. Bol to najväčší gangster z triedy. Dovolím si tvrdiť, že ma mal celkom rád. Ako kamarátku. A rešpektoval ma. Možno sa ma aj trochu bál. Neviem prečo, vždy som bola mierumilovná. Bolo super sedieť s ním v lavici, aspoň bola sranda. A ten jeho kajúcny kukuč, keď niečo vyviedol a ja som mu dohovárala... Občas mi to chýba.

S niektorými nám to proste nie je súdené. Tento bol presne ten prípad. Raz sa mi páčil on, inokedy ja jemu. Vždy sme sa minuli. Raz už to vyzeralo tak, že sme sa dali dokopy. Bola som práve v škole v prírode. Pamätám si, ako som si to písala celá šťastná do denníčka. Ráno mi do smsky ešte poslal takú tú malú čierno-bielu ružičku. A potom zazmätkoval a zahral to do autu. Cítila som sa vážne hlúpo. Dnes sa na tom už len smejeme.

Číslo šesť bol známy svojou nestálosťou. Slušne povedané, len málo sukieň pri ňom ostalo nezdvihnutých. Ako kamarát bol skvelý, ale náš vzťah som si nevedela predstaviť. Až po rokoch som sa dozvedela, že aj ja som sa mu páčila ale nejak nenašiel odvahu sa prejaviť. Pri mne. Pri iných mu to problém nerobilo. Ale toto nie je mienená ako výčitka, len postreh.

Posledný na základnej mal kučeravé vlasy a bol parkourista. Milovala som jeho baklažánovofialové priliehavé tričko. Vyzeral v ňom neodolateľne. Bol trochu zvláštny a nakoniec sa so mnou z ničoho-nič prestal baviť. A tak bol veľkej (nezrealizovanej) láske koniec.

Potom prišlo leto. Zaľúbila som sa do kamaráta o 12 rokov staršieho. Keby som nemala 16, ale 18, dám tomu šancu. No v 16, bez skúseností (ak sa neráta jeden zblúdený bozk od spolužiaka môjho nevlastného brata na ich stužkovej) a s veľkým strachom a morálnymi zábranami by som mu nedokázala dať všetko, čo potrebuje. Dnes je šťastne ženatý a má krásneho novorodeného syna. No pre mňa to jedno leto s ním ostane navždy medzi tými najkrajšími.

V septembri toho roku som spoznala jeho menovca, len o 8 rokov staršieho, ako ja. Pre mňa to bola láska na prvý pohľad. Jediná, ktorú som zažila. Trvalo mi to dosť dlho, kým som pochopila, že medzi nami nikdy nič nebude. Napriek tomu sú naše osudy zviazané pevným putom a neopísateľným mystériom okolo nášho prvého stretnutia.

Potom som spoznala bratovho spolužiaka zo strednej. Bol útly, mal briadku a hral na basgitare. Býval dosť ďaleko, no to nebol najväčší problém. Dosť pil a bíjaval sa. Verila som, že ho dokážem zmeniť. Mýlila som sa. Ako už viackrát pred tým, neodvážil sa vyznať mi city. A tak sme spolu neskončili.

S ďalším som sa zoznámila cez pokec. Bolo odo mňa nanajvýš hlúpe po týždni písania ísť na stretnutie s úplne cudzím chalanom, navyše s jeho kamarátom. A ja úplne sama. Na moje obrovské šťastie to dopadlo dobre. Bol to môj prvý vzťah. Po šiestich týždňoch sa so mnou bez zjavného dôvodu rozišiel. Bolelo to, no vnútorne som mu to nikdy nezazlievala.

Môj v poradí druhý vzťah začínal bojom o moju osobu. Jeden bol mladší o dva roky, druhý o jeden. Pekní boli obaja, no "dvojročný" býval ďalej a veľa som o ňom nevedela. A na tom druhom mi záležalo viac. Poznali sme sa z hodín klavíra, v podstate už od malička. Hral dokonale na gitare. Tie jeho dlhé, rýchle prsty na hmatníku by som dokázala pozorovať aj celý deň. Bol veľmi zábavný, ale narcis. Často dal prednosť niečomu inému predo mnou. Napriek tomu to bol krásny rok plný zážitkov na celý život. Ako keď ma raz na koncerte uprostred sóla pobozkal, a potom sa vrátil späť na pódium. Paradoxne, po rozchode sme oveľa väčší priatelia, ako kedy pred tým.

Moja platonická láska z vysokej nebola ani tak láska, ako očarenie. Niečo na ňom bolo iné. A mal prekrásne oči. Keď som sa ho konečne rozhodla osloviť, bol to jeho posledný deň na škole. Vzdal to.

Najstarší muž môjho života sa nedá nazvať inak, ako dekadencia. Morálky, úsudku, možno aj zdravého rozumu. Bol ženatý a o 17 rokov starší. S dvomi deťmi. Nechcite ani vedieť, ako zle som sa kvôli tomu tie tri roky cítila. Ale nech som robila čokoľvek, nedokázala som ho prestať ľúbiť. Našťastie to nezašlo ďalej, ako po bozk. Ten prvý bol fuc*ing perfektný. Tie ďalšie tiež. Vravel, že si ma jedného dňa vezme. Že budeme spolu bývať niekde na kopci v domčeku a po večeroch piť víno. Že to bol klam som pochopila, keď mi ukázal podpísané rozvodové papiere, no ani po pár mesiacoch sa nič nedialo. Nikdy som od neho nechcela, aby sa rozviedol. Aby jeho deti trpeli. No aj tak som tajne dúfala. Tú rozorvanosť a depresiu, ktoré som každý deň zažívala, možno niekedy opíšem v inom blogu. Pre tento je podstatné, že hoci som ho mesiace nevidela, stále som naňho nedokázala prestať myslieť. Až kým neprišiel On.

Môj prvý. Áno. Ten šesťtýždňový z pokecu. Volal ma von už dosť dlho, no ja som stále odolávala. Tých 5 rokov sme síce boli v kontakte, no nie v nejak extra častom. Popri gitaristovi sme spolu chodili na autoškolu a potom ma zavolal na svoju stužkovú. Šla som tam s vytknutým členkom. Keby nebolo toho zúfalstva z predchádzajúceho pseudo-vzťahu, nikdy by som mu nedala druhú šancu. Čiže to bolo vlastne moje šťastie. On je Ten, s ktorým si ako s prvým dokážem predstaviť mať deti. S ktorým si dokážem predstaviť svadbu. Ten, ktorý ma vždy zachráni, keď niečo pokazím, stará sa o mňa, keď som chorá, rozosmeje ma, keď som naňho hnusná a keď plačem. Ten, s ktorým som zažila prvé milovanie. Ten, s ktorým chcem ukončiť tento blog a zostarnúť.

 Denník
Komentuj
 fotka
peculiar  11. 2. 2014 10:52
celkom by ma zaujimalo, co by si sem napisala o 10 rokov

ale je to mile, mala som to podobne.
 fotka
dechiree  11. 2. 2014 23:03
@peculiar ak si o 10 rokov spomeniem, dám vedieť
Napíš svoj komentár