„Kde si?“ kričí do tmy. Navôkol ani živej duše, ani tlčúceho srdca, ani nemého tieňa. Kiežby vedela, čo sa dialo, nepamätá si však nič. Netuší prečo, možno len detail, malý náznak, spomienka, útržok, tvár. Nie!

Dom je obrovský, slzy preťažké, srdce prislabé, nohy zničené hľadaním. Musí ho nájsť, cíti, že niečo nie je poriadku.
„Ocko, prosím, nevidel si ho, prosím ťa!“ ... „Videl, sedí tam, kde sedávaš Ty keď za ním plačeš- sedávaš tam každý večer v tme a ani o tom sama nevieš.“ Uteká ku schodom s radosťou a strachom. Nájde ho. Všetko mu povie- miluje ho. Miluje! Pribehne ku schodom, všade je akosi tmavo ba pochmúrne. Zahliadne chabý lúč svetla dopadajúci na predposledný schod. Nie je to on, podíde bližšie. Medvedík, plyšová hračka, so smutnou tvárou skrivenou v bolesti, neznámej bolesti. Čerstvá slza na líci. Nevysvetliteľné, nie. „Musím mu zavolať, áno.“ Vytiahne telefón, píše číslo. Nie, nepíše, nepamätá si ho... Uteká, kričí, plače, je tak bezmocná a steny domu zbytočné- mlčia. Je jej ľúto. Musí ho nájsť.

„Ocko, prosím, nevidel si ho, prosím ťa!“... „Videl, v pivnici tam, kde najväčšia tma vládne, kam chodievaš plakať za ním keď je ti smutno, každý večer a ani o tom sama nevieš.“
Rozbehne sa, už ho nájde! Schody berie tromi, potkýna sa o slzy, ktoré jej pália krvavé rany od pádov. Pádov v živote, pádu posledného- tohto. Zdvihne hlavu a na ňu z kúta hľadí slza z oka plyšovej hračky, medvedíka.
„Ocko, prosím, nevidel si ho, prosím ťa!“ ... „ Nepoznám ťa, neviem kto si a čo hľadáš, sama nevieš čo spôsobuješ si.“ ... „Ocko, ocko! Oci, ocko, otecko, prosím, ocko...

Hlas chladne, silueta sa stráca, vzďaľuje sa svet. Kričí, plače, je však bezmocná a steny izby tak zbytočné- mlčia. Sedí uprostred a hľadí na posteľ. Čosi vzlyká, medvedík- hračka plače, v labkách zviera list a šepká slovo „ľúto..“ Trasúc sa berie si ona list a otvára ho. Text rozmazáva slzou- jednou z posledných a čítať zrazu nedokáže. Nechce.
„Prepáč, zbohom, ďakujem...“ prepáč, zbohom, ďakujem, prepáč, ďakujem, prepáč, zbohom, ďakujem, zbohom. Tri slová, ktorým nechápe, sa odrážajúc v jej vnútri a hrajú hru. Lietajú tu a tam- zbohom kope do srdca, prepáč a ďakujem doň tlčú päsťou. Nepomôže krik, nepomôže plač, musí bojovať, musí ho nájsť, musí vedieť, že ho miluje.

Vybehne z domu, vonku dážď a blato, plaví sa zúfalo vlastným smútkom.
„Teta, prosím, nevideli ste ho, prosím vás!“ ... „Videla, čaká vo svojej izbe, kam chodieva plakať keď plače za tebou- každý večer a sám o tom nevie.“
Povie mu to, bude prosiť hoc aj na kolenách, nechá sa dobiť, miluje ho. Otvára prudko dvere- tma... rozsvieti sa. V strede prázdnej izby medvedík, čosi šepká pre seba, hľadí neprítomne. Podíde bližšie... „čo nájsť nemôžeš. Nehľadaj to, čo nikdy nenájdeš, čo nájsť nemôžeš, láska, zbohom, láska. Odíď a nehľadaj, odíď a zabudni.. Zbohom. Nenájdem ho, milujem ho, nehľadám už, zbohom.

Slzy som vyliala, sila ma opustila, steny sú tak zbytočné – mlčia.

 Blog
Komentuj
 fotka
yeya  27. 5. 2010 13:24
posledná veta je úžasná pekne...
 fotka
emmka98765  27. 5. 2010 19:34
nechcelo sa mi citat cely clanok, ale viem ze je to perfetne, pretoze mame to proste v genoch to nase pisanie, no co ti poviem.. ale posledna veta je vaznee pecka..
 fotka
ladybellamy  28. 5. 2010 00:57
Ta veta je tam viackrat,naschval,na konci to vsak ma svoj vyznam-vsetko uticha.
Napíš svoj komentár