Každý večer za splnu
mávam hlavu preplnú
otázok vždy tých istých
nad nimi sa zamyslím...
Srdce vraví: „ Ľúb ho dievča“
Hlava kričí: „ Musíš prestať“
Poslúchnuť ju, srdce trestať?
Na otázku, otázku dám a
cítim, že len v kruhu behám.
Nechcem ublížiť avšak ubližujem.
Plamienok pokušenia mi pery oblizuje.
Rozhodnúť sa triezvo príde mi ťažké,
Slza mi steká po drsnej vráske...
Prepáč mi, raz človek musí,
Urobiť vec čo sa mu hnusí,
preto sama seba ľutujem
ako a prečo rozhodujem...

Otoč sa prosím, vráť sa domov
zabudni nato, že by si mohol!
Nosiť mi ruže každý deň krásny,
napísať „Ľúbim Ťa“ v života básni.
Zabudni na moje hnedé dravé oči
čo toľkokrát hľadeli Tvojim zoči-voči.
Zabudni na čaro našich dotykov
vedome Ti srdce bodám dýkou.
Áno viem a je mi to ľúto
Srdce vláči len žiaľ a smútok...

Možno raz sa prebudím a uvážim,
že to čo v srdci dnes strážim
strážim len a len pre Teba
a terajšiemu to netreba.
Nevládzem už, zomriem túžbou.
No tak sa otoč, vypadni!
Čo však nebude platenou službou?
Že nezabudnem za pár dní...

 Báseň
Komentuj
Napíš svoj komentár