13:10 – Slnečný, miestami oblačný.
13:11 – Snežná kalamita.
13:12 – Jesenná nálada, ako lístie počas jesene, mu začínajú vypadávať vlasy.
13:13 – Depka ako londýnske podnebie. Jeho myseľ zahmlená a melancholický plač, slzy mu kvapkajú ako v najväčšom lejaku.

Tieto náhle zmeny v nálade môjho syna, Počasia, ma začínajú znepokojovať. Pubertu už má dávno za sebou, preboha veď sa narodil krátko po Veľkom tresku! Je už dostatočne starý, aby vedel čo chce! Neustále sa potuluje po vonku, keďže vždy má dilema čo si obliecť, vždy si so sebou berie kufor s diametrálne odlišným oblečením. Beznádejne hľadím z okna, a pozerám ako každých päť minút kufor otvorí a mení oblečenie. Áno, priamo na ulici, raz je to tielko s plavkami, o päť minút na to zasa vianočný sveter a Santa čiapka, potom pršiplášť. Ľudia na môjho úbohého syna, Počasie, nadávajú o sto šesť.
Niečo s tým musím urobiť, predsa je to môj syn! Nenápadne teda berie Počasie k psychológovi. Po ceste samozrejme vystrája, šľahajú z neho blesky, počuť z neho hromy. Jeho zmeny nálad sa jasne prejavujú aj naďalej.
Čo som komu spravil?! Pýtam sa sám seba beznádejne. Hádam je to mojou výchovou? Keby som vtedy použil gumu, mám toto celé z krku!
Nuž, do ordinácie sme dorazili. Počasie opäť vystrája, no tentoraz to je horšie. Prišiel žltý dážď. Počasie moči naprieč celú čakáreň. Keďže je 1. apríl, deň bláznov, v čakárni nie sú žiadny pacienti. Tí sú pravdepodobne zavretí doma a píšu trápne prvo-aprílové články na internete.
Z čakárne sa konečne dostávame do ordinácie. Psychológ má bielu bradu, plešinu a na stole cigaru. Na tabuľke s menom je napísané S. Freud. No do riti! Poviem si v mysli. Viem že blázon blázna zanalyzuje najlepšie, no toto je veľa. Nevadí, už sme tu a môjho syna opäť chytá akási divná nálada. Teraz má akúsi imaginárnu kamarátku Katrínu, ktorá ho vraj núti všetko zhadzovať z poličiek a stolov.
Nuž, hodina u toho pseudo-Freuda nerieši nič. Celé ma to vyšlo 50 Eur, a sedenie by sa dalo zhrnúť do jediného slova: matka.
Problém s mojím synom mu vysvetlím, toho znova chytá akási vianočná nálada, rozhadzuje biele páperie ktovie odkiaľ.
Pseudo-Freud sa ma po vysvetlení zmeny nálad Počasia iba spýta: A aký je váš s matkou?
Opäť mu vysvetlím, že riešiť sme prišli môjho syna, nie mňa. Pseudo-Freud sa konečne začne venovať aj môjmu synovi.
Aký je váš vzťah s vašou matkou? Pýta sa ho.
Počasie sa iba s mračnami v jeho očiach na pseudo-Freuda zahladí, a napodobní zvuk hromu.
Pseudo-Freud pokračuje, „Mali ste o vašej matke sexuálne fantázie?„
Skôr ako môže táto fraška pokračovať, schmatnem Počasie a ako pinballovú loptičku ho ťahám z tejto pofidérnej ordinácie. Asi som aj spravil dobre, Počasie sa akosi rožhavil, má teplotou, či je to znova iba jeden z jeho prejavov?
Prídeme domov, a ja už ozaj nervy riešiť post-pubertálne prejavy počasia nemám. Asi mesiac stále priamo na ulici mení oblečenie, zo zimných kabátov na tielko, ba raz aj na Adamovo rúcho. Jedného májového rána, konkrétne hneď prvého, Počasie prichádza ku stolu na raňajky, s úsmevom na tvári a hovorí : Dobré ráno oci.
Ja, v nemom úžase, so slzou v oku, pozerám na svojho syna. Objímam ho, a s pocitom eufórie, ako keby mi Plačková ponúkla možnosť orálneho uspokojenia, iba vykríknem „Synak! Vrátil si sa mi do normálu!„
Ak z tohto vyciťujete happy ending, sklamem vás. O päť minút po „normalizácií„ môjho syna v televízií ohlásili niečo nečakané. Globálne otepľovanie, v priebehu piatich minút, prešlo do konečného štádia. Všetky ľadovce na Zemi sa roztopili. To okrem toho, že polárne medvede teraz úbožiatka budú musieť 24/7 plávať v Arktickom oceáne, znamená že všetka tá voda onedlho zaplaví všetky svetadiely. Mne to však neprekáža. A tak šťastný s mojím normalizovaným synom v objatí, sa strácam pod hladinou, teraz už, svetového oceánu.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár