Sedím vo svojom kancelárskom kúte veľkosti 3x3 m2. Nie je ničím výnimočný, takýchto podobných kútov utrpenia je plná miestnosť. Kanceláriu veľkosti obývačky si podľa názoru firmy zaslúži iba šéf. Nikto síce nevie, načo tam vlastne je, no je najdôležitejšou osobou oddelenia. Z kancelárie vychádza len na obedné prestávky a aby nám nadával, akí sme všetci neschopní. Svoj zrak nachvíľu oddialim od monitora a prestávam predstierať, že pracujem. Do očí mi udrie svietiaci nápis „únikový východ“. Doposiaľ som si ho nevšimol. Je to večná škoda, počas mojej práce som únikov totiž potreboval viac ako dosť. Oslovím teda svojho kolegu :
„Miro, vidíš ten zelený nápis?“ Mira otázka zaskočí: „Jasné, veď ten tam je odjakživa, prečo?“ „Píše sa tam únikový východ, divím sa, že ho doteraz nik nevyužil. Na chvíľku by si so mnou nevybehol von?“ Miro na mňa pozrie ako na pacienta psychiatrie: „Hádam si sa s koňom zrazil, Matúš, šéf by nás zabil.“ „Tak potom na čo je tam ten nápis?“ spýtal som sa ho. Miro na moju otázku neodpovie, pozrie na mňa, teraz ešte ako na väčšieho blázna a pokračuje v pozeraní videí na Youtube.
Zvláštne, povedal som si. Prečo by niekto pri osadení tejto tabule takto bezočivo klamal? Načo tam tá tabuľa je, ak si jej múdre slová nemôžeme zobrať k srdcu? Ja to tak nenechám! Ja sa k pravde dopracujem! Pokračujem teda v pátraní. Spolupráca mojich kolegov na tomto vyšetrovaní je nulová. Nikto nie je ochotný mi dať jasnú odpoveď na to, prečo tabula bezočivo so svojím nápisom zavádza a dáva falošnú nádej o možnosti úniku. Miestami mám preto pocit, akoby bola Lord Voldemort z Harryho Pottera. Jednoducho niečo, o čom sa nesmie hovoriť.
Odbíja šiesta hodina, pracovná doba sa končí. Všetci sa poberajú domov, únikový východ však nik nepoužíva. Miro ma volá na pivo, ja však odmietam, vravím mu, že ostanem v práci dlhšie kvôli nejakej robote. Pozrie na mňa opäť ako na psychopata, kývne hlavou a poberá sa domov. Čo ma to tá tabula núti robiť, klamať aj kamarátom do očí? Áno, nebola to práca, ktorá ma donútila ostať, bol to ten zákerný nápis. Drží nado mnou svoju zeleno svietiacu kliatbu. Dlhé hodiny sedím vo svojom kancelárskom kúte, v tme a upriamene hladím na jediný nádejný objekt. Zdrojom svetla nie je nič iné ako nápis, “Únikový východ“. „Luhár jeden!“ zarevem naň. „Cez tie dvere nikto nikdy neunikol na slobodu z pracovnej zmeny!“
Odrazu mi napadne skonzultovať vševediaci Google, ten predsa bude mať odpoveď. Zapínam teda počítač a do vyhľadávača zadávam frázu „únikový východ„. Výsledok ma mierne zaskočí: „Únikový východ slúži na evakuáciu budovy v prípade požiaru alebo iných naliehavých situácií.“
Práca nie je považovaná za naliehavú situáciu? To hádam nie!
V prípade požiaru? Zamýšľam sa. Možno trocha radikálne riešenie, no je to mojím jediným východiskom.
Vyčkávam teda do rána, okolo ôsmej dorážajú moji spolupracovníci a budova sa zapĺňa. Prišiel osudný deň D, povedal som si. Únikový východ bude konečne využitý.
Medzitým ma zastavuje ešte Miro a pýta sa ma: „No čo, tú prácu si cez noc dokončil?„ Ja mu iba s úškrnom odpovedám: „Áno, Miro, neveril by si, ako ma tá práca navyše vzpružila, lepšie ako spánok.“ Miro na mňa len opäť divne pozrie a sadá si za stôl.
Nuž, osudová chvíľa je tu. Moja skrytá pyrománia ožíva. Na parkovisku z auta šéfa vypumpujem benzín do nádoby. Kanister nenápadne vynášam potom hore. Benzínom polejem sklad, plný krásnych bielučkých papierov A4. Už iba škrtám zápalkou a osudová chvíľa je tu. Spustí sa požiarny alarm a všetci sú nútení konečne utiecť cez čo iné ako... únikový východ. Jeho dvere sa otvárajú po prvý raz, odkedy tam bola osadená tá tabuľa. Konečne! Vravím si s pocitom uspokojenia, že som vybabral so zeleným nápisom. Napriek tomu, že teraz sedím v cele predbežného zadržania kvôli všeobecnému ohrozeniu na zdraví, poškodzovaniu cudzej veci a podpaľačstvu, za umožnenie tohto úteku mojim kolegom a vybabraním so zeleným nápisom to určite stálo.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
klidopido  4. 6. 2015 19:34
Toto ma pobavilo, dobre to začalo, tak svižne a s istou dávkou nadhľadu. Možno by to chcelo ten koniec mierne viac rozpísať, nech to nie je tak krátke a možno použiť odseky. Ale blog parádny
Napíš svoj komentár