Pamätám sa na to, že keď som bol malý, tak mi nikdy moje hračky dlho nevydržali. Teda aspň tie zložitejšie. Keď som bol ešte veľmi malý, tak som, už ani neviem od koho, dostal model ruského lunochodu. A rovnako neviem, ako dlho sa mu podarilo zostať v jednom kuse. Proste všetky hračky som rozoberal do najmenších súčiastok. Rozobral som dokonca aj tie malé elektromotorčeky čo ho poháňali. No ale poskladať ho späť, to už bolo ťažšie.
To isté sa opakovalo keď som dostal elektrický vláčik. Chvíľu bolo síce zábavné sledovať ako chodí stále dookola a dookola a dookola. No ale nakoniec lokomotíva skončila ako všetky predošlé elektronické hračky. Určite som mal v rukách častejšie skrutkovač, kladivo a kliešte ako nejaké hračky.
No proste prišiel čas, keď to rodiča vzdali a začali mi kupovať na narodeniny, alebo vianoce (okrem ponožiek a slipov) napríklad puzzle, alebo čokoľvek iné čo sa už nedá viac rozobrať. Raz som napríklad dostal stavebnicu (nebolo to lego, to som vždy chcel) a to bolo niečo pre mňa. Alebo tie drobné veci z kinder vajíčok. Dali sa ľahko rozobrať a potom zase ľahko poskladať. Až oveľa neskôr som prišiel na to, aké to sú zbytočnosti.
Nakoniec keď som mal okolo seba týchto zbytočností už neúnosné množstvo, tak som si začal vyrábať vlastné hračky. Napríklad malých panáčikov z drôtu s mečmi, a inými zbraňami. Alebo som si od rieky nosil domov farebné kamienky, a obrúsené kúsky skla. A možno to bude vyzerať zvláštne, ale takéto veci, mali pre mňa oveľa väčšiu cenu ako niečo kúpené. Asi vtedy som začal mať predstavivosť.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár