11:58 27.9.2009

Sny. Slnečný svit ma pomaly dostihne. Netrápi ma nič. Ani že nemôžem zastaviť zelenú rieku, v ktorej som sa kedysi utopil a zomrel. Tmavošedý svet som urobil, a onedlho budem slepý. Viem že prichádza zima. Vdaka globálnemu otepľovaniu, už ale nie taká krutá. Iba biela a modrá. Farby sa mi miešajú pred očami a všetko prechádza do ultra-violet space. Strácanie kľúčov má svoj zmysel, aj triedenie odpadu má zmysel. Vidím vychádzať slnko, a začína mi byť teplejšie. Teplejšie. Za 43700 sekúnd bude opäť noc. Bude opäť zima. Narodili sme sa preto aby sme žili. A žijeme preto aby sme umreli. Ľudia umierajú. Netrápi ma nič. Ani svetlo vdaka ktorému budem onedlho slepý. Písanie človeka oslobodzuje. Moje ruky mi nepatria. Zastávka, Staničné námestie, Station square, konečná, vážený cestujúci prosime vystúpte, ďakujeme že využívate služby dopravného podniku mesta KKkkkk.......... Vtedy som našiel dlhú červenú niť uviazanú na prste ľavej ruky. Aspoň sa viem vrátiť, lebo som nevidel kde končí. Ale ty predsa neexistuješ. Vidíš ma. Ale nie všetko čo vidím skutočne existuje. Ale nie všetko čo nevidím v skutočnosti neexistuje. Objektívna realita nieje podmienkou existencie. Podstatou existencie je pohyb. Som v pohybe. Som na úteku. Pred nikým iným ako sebou. Biele steny. Aj sneh je biely. Nemám rád hudbu. Iba ticho. Boh sa rodí z modlitby a motlitbou je ticho. Je tu také ticho. A voda okolo mňa. Myšlienky sú nepodstatné. A číslo je len jedno. Neverím vlastným očiam. Asi som niečo začul. Vidím zvuk prichádzajúci zdola zo stropu pod mojími nohami. A povrazy okolo rúk mám strašne stiahnuté, zarezávajú sa mi do pokožky. Akoby som cítil oheň. Ale ten tak nepáli. Povraz bol napustený kyselinou benzoovou a antracénom. A zrazu, prudký nádych. Zistil som že pod vodou som nemohol dýchať. Vlasy som mal celé mokré od potu a zlepené v tenkých pramienkoch, ktoré mi padali do očí. Ako keď som sedel na kamenistom brehu na kartone od krabice, a sledoval som vodu. Nepamätám sa presne čo sa vtedy stalo. Nič sa zrazu okolo mňa nehýbe. Existencia a pohyb. Rovnako ako pokazená kalkulačka. Nasledujem svoje svedomie. Ale ty predsa nemáš žiadne svedomie. A čo to vlastne je? Ja neviem. Naozaj to neviem. Svedomie je byť k niečomu pripútaný. Práve vďaka svedomiu ti chýba sloboda vo svojích činoch. Vtedy som tam zaspal, a zobudili ma až kvapky dažďa čo prišiel. A pršalo vtedy tri dni a tri noci. V dedinách v blízkosti rieky boli vtedy povodne. Okolo mňa je veľa modrej. Prestávajú ma zaujímať názory. Písanie človeka oslobodzuje. Zapisujem psychalyru.


16:26 8.10.2009

Padá voda z neba. V púšti to znie ako zázrak. Niesom si istý čo znamená čierna na mojej klávesnici. Ale pamätám sa na to, ako ma modrá obklopovala. Tmavomodré bolo šero okolo mňa. A ja som sedel oproti svojej posteli a pozeral som sa na seba ako som spal. Plač. A voda ktorá otvára ľuďom oči. A relatívna realita. Práve preto je relativita nedosiahnuteľná. Prečítal si niekto z vás skryté slovo? Slovo "ticho". Dokonale skryté. Preto ľudia ticho nenávidia. Vstúpil som medzi svoj ľud v tichu svojej lásky. Je ťažké sa rozhodnúť. Viem, že som už bol rozhodnutý. Čo s tým. Na malé kúsky mám roztrhanú tvár. Nemyslíš na nič iné. A znova ti to napadlo. Toto je úkryt, a nie miesto pre život. Ale neboj sa, za nejaký čas si také miesto nájdeš. Si iba na začiatku a začiatok je ťažký. Čo pre to musím ešte urobiť. Aj to čo mi doteraz v živote nenapadlo. Zostalo mi ešte vôbec niečo odvtedy? Zmenil som sa. Prišla tá premena. Žiadna premena nieje bezbolestná. To som pochopil už dávno. Necítim sa tak, aby som mohol hovoriť. Hovoriť. A o čom? Nieje predsa nič čo by si nepovedal. Tvojou úlohou je zostať bezvýznamný nenápadný neviditeľný. Tvojou cestou je umenie byť neviditeľný. Padá voda z neba. A steká po jej tvári. Ako slzy, ktoré otvárajú ľuďom oči. Svetlo potom už nieje potrebné. A Ani to tmavomodré.

 Pseudoblog
Komentuj
Napíš svoj komentár