O Veternom kráľovstve

1. biely havran

Vysoko v horách, kam z nížin nedoľahne ľudský hlas, sa už od pradávna rozkladá kráľovstvo v ktorom nikdy neustal vietor. Ostré štíty sa tiahnú tak vysoko, že sa zdá, akoby podopierali nebo. Tu v srdci kráľovstva stály dve vysokánske hory, ktoré spájal most a v strede toho mostu bol postavený palác, z bielych skál. Takých vzácnych, že s tisíca kameňov na úpätí hôr bol len jediný biely ako sneh.

V tomto kráľovstve vládol starý kráľ, ktorý už dlhé roky túžil po deťoch, no osud mu ich nikdy nedoprial. Až jedného dňa sa na nebi ukázalo znamenie. Od západného obzoru, odniekiaľ z nekonečných diaľav priletel biely havran. Dlho krúžil nad najvyššími vežami paláca, až nakoniec zosadol na okne kráľovninej komnaty.

Pre obyvateľov horského kráľovstva to bol pohľad nevídaný, pretože havran niesol v zobáku olivovú vetvičku s dvomi lístkami, aká široko – ďaleko nerastie.

A stalo sa, že na nádvorí paláca sa zhromaždili najmúdrejší muži, ktorých kráľ zavolall.
„To je znamenie od Nebeského.“ hovorili veštci.
„Sám Pán Nebies sa na teba usmial, lebo zhliadol na tvoj smútok.“ povedal ďalší z nich. A najstarší z veštec, ktorý bol kráľovým vykladačom snov, nakoniec vysvetlil znamenie:
„Môj kráľ musí havranovi ponúknuť dar. Práve napadnutý belostný sneh. Ak tento dar príjme pustí olivovú vetvičku s dvomi lístkami. Tieto dva lístky daj zjesť kráľovnej, a ona privedie na svet tvojich potomkov.“

Kráľ spravil všetko, čo mu starý veštec povedal. Pred havrana položil misku čerstvo napadaného snehu. Úctivo sa poklonil a odstúpil od okna. Vtedy havran rozprestrel krídla a zaspieval tak nádherne, že utíšil smútok a vysušil slzy každého, kto ho začul. Keď kráľ znova pozrel na okno stála tam prázdna miska a na jej dne dva olivové lístky. A to bolo na dlhý čas naposledy, čo v kráľovstve uvideli bieleho havrana.

2. princ Moyu

Za nejaký čas kráľovné priviedla na svet dvojičky – chlapca a dievča. A dostali mená podľa dvoch najvyšších vrchov v kráľovstve, na ktorých stál palác z bielych kameňov. Chlapec dostal meno Moyu a dievča dostalo meno Qira. Tak malý princ a malá princezná, obaja so snehovo bielymi vlasmi, priniesli do kráľovstva, a do očí kráľa a kráľovnej šťastie a pokoj.

Roky plynuli až nadišiel čas, keď si mal Moyu zvoliť mladú ženu, ktorá sa stane jeho vyvolenou nevestou a budúcou kráľovnou. Mladý princ vtedy zosmutnel, lebo v celom kráľovstve ešte nikdy nevidel dievča, ktoré by sa vyrovnalo jeho predstave. A tak sa vydal na cestu po kráľovstve.

Putoval dlho. Prechádzal ponad strmé rokliny, tmavé priepasti a úzkymi chodníčkami pritlačenými k strmým skalám. Chodil z jednej dediny do druhej. Niektoré boli ukryté v kaňonoch, iné akoby viseli na skalných stenách a ďalšie postavené na malých náhorných plošinách. A všade mladého princa nadšené vítali. No nikde nenašiel svoju vyvolenú. Na svojej ceste sa dostal až tak ďaleko, ako ešte nikdy v živote. Prišiel až na miesto neobývané ľuďmi, ani vtákmi. Až doteraz sa vietor pohrával s jeho bielymi vlasmi a sprevádzal. Ale teraz sa zdalo, akoby sa mu staval do cesty, a nenechal ho ísť ďalej.

„To je ten správny smer“ pomyslel si. „Nájdem svoju milú, aj keby som sa mal postaviť tvárou ostrému vetru vanúcemu z tejto pustiny.“ A išiel ďalej. No tentoraz nebola jeho cesta ani zďaleka taká ľahká. Pod nohami sa mu drobili skaly, a tie s hlukom padali do roklín kde so sebou strhávali ďalšie. Jeho kráľovské šaty boli už celkom špinavé a roztrhané. Ale princ napriek únave kráčal stále ďalej. Za niekoľko dní sa však prihodilo niečo nečakané.

Bolo včasné ráno, a princ sa práve prebúdzal v úzkej skalnej pukline v ktorej strávil noc. Keď tu zrazu začul hudbu. Oproti na druhej strane hlbokej priepasti bol mohutný previs, na ktorom sedelo dievča hrajúce na flaute. Jej tvár bola taká jemná a vznešená, akoby sa narodila v kráľovskom paláci, a nie tu, vysoko v pustých horách. V momente keď ju princ zazrel, sa do tohto dievčaťa zaľúbil. Vstal a rozhodol sa ísť za ňou. Ale stalo sa, keď stál na okraji priepasti, odlomil sa kus skaly a s hlasným hukotom sa zrútil dole. Dievčina sa vtedy vyľakala a uvidela princa, ktorý ju pozoroval. Hlasno bolestne vykríkla a stratila sa, akoby ju vzal vietor.

3. v zámku Pána vetra

Úbohý princ tak zostal opäť sám. Rozhodol sa vrátiť domov a všetko vyrozprávať svojej sestre.

„Videl som dievča voľné ako vietor a tvárou jasnou ako vzácne biele kamene, ktorej sa krásou nevyrovná žiadna princezná všetkých kráľovstiev zeme. No len čo sa naše pohľady stretli, zmizla a ja som ju viac nevidel.“

Mladá princezná, jeho sestra, mu povedala:
„Dievčina, ktorú si videl bola určite horská víla. Horské víly sú dcérami Pána vetra. Choď teda za vetrom do jeho zámku v pustých horách a požiadaj ho o jeho dcéru.“

A tak sa princ vydal späť na miesto, kde po prvýkrát zazrel horskú vílu. A skutočne. Miesto hory tam teraz stál zámok. Vstúpil dnu a prechádzal mnohými sieňami až nakoniec vstúpil do poslednej, kde sedel vietor na kamennom kresle, a s hnevom sa na princa pozrel.
„Som princ Moyu. Syn kráľa Veterného Kráľovstva. A prišiel som za tebou, mocný Pán vetra, aby som ťa požiadal o ruku tvojej dcéry – horskej víly.“

„Chceš moju dcéru? Mal som devätnásť dcér a všetky mi zobrali ľudia. Pretože keď na horskej víle spočinie zrak človeka, premení sa na biely kameň. Na ten z ktorých je postavený tvoj palác. Ty si my vzal moju poslednú dcéru a jedinú radosť. Preto už nikdy nevyjdem zo svojho zámku a nad tvojím kráľovstvom už nikdy nezavanie vietor, ktorý sem z nížin prinášal vlahu. Príde sucho a hlad.“

Princ si kľakol pred Pána vetra a prosil ho:
„Zľutuj sa vznešený vietor. Obráť svoj hnev na mňa nie na môj ľud. Len ja som vinný, že si stratil svoju dcéru.“

No vietor mu odpovedal:
„Hoci je tvoja pokora úprimná, smútok v mojich očiach neutíši nič. No ak si skutočne udatný, tak vráť život mojej dcére tak že splníš tri úlohy, ktoré ti dám.

4. tri úlohy

Keď sa moja dcéra premenila na bielu skalu, spadla a rozbila sa na tisíce kúskov. Tvoja prvá úloha bude zísť na dno veľkej priepasti a pozbierať všetky kúsky bielej skaly.“

Princ sa s úctou poklonil a odišiel. Vrátil sa do paláca a o všetkom povedal svojej sestre:
„Ako len mám splniť túto úlohu. Nájsť tisíce kúskov bielej skaly na dne tmavej priepasti? “

Princezná mu však poradila:
„Ničoho sa neboj braček. Len zostúp dolu do priepasti a ostatné nechaj na mne.“

A zatiaľ čo princ Moyu zostupoval na dno veľkej priepasti, princezná bežala za sovou, ktorá žila neďaleko paláca na hore, ktorá niesla jej meno. A takto sa jej prihovorila:
„Som princezná Qira. Prišla som za tebou vševediaca sova, lebo len tvoj zrak vidí aj v tme tak ako vo dne. Prosím pomôž môjmu bračekovi nájsť všetky kúsky bielej skaly v hlbokej a tmavej priepasti.“

Sova jej na to odpovedala:
„Pomôžem ti princezná, no za istú cenu. Dáš mi za to svoje dlhé biele vlasy.“

Princezná mala svojho brata až tak rada že súhlasila. A keď sova zamávala krídlami a odletela, jej dlhé biele vlasy sčerneli ako uhlie.
Stalo sa, len čo princ zostúpil na dno veľkej priepasti, našiel tam pozbierané všetky kúsky bielej skaly.
„Ďakujem ti sestrička za tvoju pomoc.“ povedal princ, a celý šťastný sa vydal do zámku Pána vetra.

Tam už na neho čakal. Bol stále rovnako smutný, a ani príchod princa ho nepotešil. Len hlbokým hlasom povedal:
„Splnil si prvú úlohu? Ale druhá bude oveľa ťažšia. Všetky kúsky bielej skaly musíš vyniesť na najvyššiu horu v kráľovstve. Na tú ktorá sa volá ako ty, princ. A to skôr ako vyjde mesiac.“

Princ sa s úctou poklonil a odišiel. Vrátil sa do paláca a o všetkom povedal svojej sestre:
„Akože mám splniť túto úlohu? Vyniesť toľko tisíce kúskov bielej skaly na taký vysoký vrch a to za jediný deň.“

Princezná mu však poradila:
„Ničoho sa neboj braček. Len vystúp na vrchol hory Moyu a ostatné nechaj na mne.“
A zatiaľ čo princ vystupoval na horu Moyu, princezná bežala za orlom, ktorý žil oveľa ďalej od paláca, na hore ktorá niesla jej meno. A takto sa mu prihovorila:
„Som princezná Qira. Prišla som za tebou mocný orol, lebo tvoje pazúry sú medzi všetkými vtákmi najsilnejšie. Prosím pomôž môjmu bračekovi vyniesť všetky kúsky bielej skaly na vrchol hory.“

Orol jej na to odpovedal:
„Pomôžem ti princezná, no za istú cenu. Dáš mi za to svoje krásne modré oči.“

Princezná mala svojho brata až tak rada že súhlasila. A keď orol zamával krídlami a odletel, jej oči sčerneli ako smola.

Stalo sa, len čo princ za večerného šera vystúpil na vrchol hory, našiel tam vynesené všetky kúsky bielej skaly, práve keď na nebi vychádzal mesiac. V striebristom mesačnom svetle tisíce drobných kamienkov zažiarili a spojili sa do jednej obrovskej bielej skaly.
„Ďakujem ti sestrička za tvoju pomoc.“ povedal princ, a celý šťastný sa vydal do zámku Pána vetra.

Tam už na neho čakal. Smútok z jeho tváre stále nezmizol. A keď vstúpil princ povedal:
„Splnil si aj druhú úlohu? No tretia bude zo všetkých najťažšia. Horskú vílu zakliatu do bielej skaly oživí len spev bieleho havrana.“
Princ sa aj tentoraz s úctou poklonil a odišiel.

5. návrat bieleho havrana

Princ sa vrátil sa do paláca za svojou sestrou a o všetkom jej povedal.
„Ako len privolám bieleho havrana? Veď od nášho narodenia sa v celom našom kráľovstve žiadny neobjavil.“

Jeho sestra mu však poradila:
„Ničoho sa neboj. Vezmi najkrajšiu striebornú misku, naplň ju bielym práve napadaným snehom a ponúkni ju ako dar bielemu havranovi. Ostatné nechaj na mňa.“

A zatiaľ čo princ vystupoval na horu so striebornou miskou naplnenou belostným snehom, princezná bežala za starým havranom, ktorý žil najďalej od paláca. Až na samom vrchole hory Qira. A takto sa mu prihovorila:
„Som princezná Qira. Prišla som za tebou múdry havran, lebo z tvojho pokolenia pochádza biely havran. Prosím pomôž môjmu bračekovi a privolaj ho, aby svojím spevom oživil horskú vílu a utíšil smútok Pána vetra, ktorý prestal viať nad naším kráľovstvom.“

Starý havran na ňu pozrel tvrdým pohľadom a povedal jej:
„Pomôžem ti princezná, ale čo mi za to dáš ty? Tvoje dlhé biele vlasy si vzala sova, a krásne modré oči zase orol. Zdá sa že pre teba neboli dosť cenné. No ja chcem od teba to najcennejšie čo máš.“

„Dám ti čokoľvek, o čo si požiadaš“ odpovedala mu princezná.
„Chcem od teba lásku k tvojmu bratovi. Máš ho tak rada, že obetuješ svoj život pre to aby bol on šťastný? povedal havran hrubým krákavým hlasom.

V tej chvíli sa princeznej podlomili kolená. No svojho brata mala až tak rada, že rukami nahmatala okraj skaly a skočila zo samého vrcholu hory, ktorá niesla jej meno.

Skočila no nezomrela. Pri páde sa premenila na bieleho havrana. Zamávala krídlami a vyletela vysoko nad štíty hôr, kde jej braček čakal s miskou bieleho snehu. A tu zaspievala. Tak nádherne, že ju začul každý obyvateľ kráľovstva. Biela skala zažiarila a spev princeznej premenenej do podoby bieleho havrana oživil horskú vílu. Tá sa stala človekom a ľudský pohľad jej viac neublížil.

V tej istej chvíli sa začal rúcať celý palác. Rozpadol sa na osemnásť obrovských skál, a ostatných osemnásť dcér Pána vetra tiež ožilo. A prekrásny spev bieleho havrana doľahol až do ponurého zámku vetra. Spev utíšil jeho smútok, a vysušil jeho slzy, a tak znovu zavial nad veterným kráľovstvom, aby priniesol jeho obyvateľom šťastie a spokojnosť.

A to bolo naposledy, čo sa vo veternom kráľovstve objavil biely havran.
Najmladšia horská víla sa stala princovou vyvolenou manželkou, a spoločne šťastne vládli vo svojom kráľovstve ešte dlhé roky.

Veru. Biele havrany sú princovia a princezné, ktorí obetovali svoj život, aby boli druhí šťastný. A od tých čias lietajú po svete. Utišujú smútok a osušujú slzy, každého kto ich začuje spievať. Preto sa v celej zemi stalo zvykom klásť na okno misku čerstvého bieleho snehu, keď niekoho prepadne žiaľ, a čakať kedy priletí biely havran, aby ho svojím spevom utešil.

 Rozprávka
Komentuj
Napíš svoj komentár